Stáli sme na Staromáku a počúvali nejaku kapelu. Stála som tam s ním ale keď som zatvorila oči, videla som iného, mojho blondáčika....
Aj po takom čase na neho nedokážem zabudnúť. Prešlo toľko času, spoznala som kopu iných, no on zostal stale v mojej hlave...
Nepríde, nečakaj na neho, to stalo v sms od Truhlíka. Vedela som, že je to pravda, vedela som to už dlho, no predsa som dúfala a stále žila v nádeji, že mi raz zazvoní mobil a budem počuť jeho hlas. "Musíš nabrať nový vzduch a ísť ďalej."
Ale ako, ako sa vzdať ilúzie, ktorá mi pomáha znášať samotu?
Čakať na niekoho, kto nepríde a pritom prepásť tolko príležitostí....
Chcem opať žiť....
Komentáre
jednoducho ,saso(: