Sú to už dva roky čo som sa neúspešne snažila presvedčiť rodičov aby nás s bratom prišli pozrieť do Prahy.
Brat promoval, stal sa z neho hrdý Bc. Mamina si to nechcela nechať ujsť a tatino sa k nej pridal na poslednú chvíľu. Nik z nich však netušil aké problémy z toho vzniknú a ja budem musieť riešiť kopu zbytočností miesto toho aby som sa učila na skúšku.
Keď mi prvý deň ako som prišla do Prahy oznámil brácho tú úžasnú novinku, že prídu obaja rodičia a budú spat u MŇA na koleji hneď som mala po nálade, hlavne keď ma postupne zásoboval informáciami ako on bude s priatelkou preč a mamča chce bývať oficiálne.
Keď som mu povedala svoj názor, cítil sa urazený. A tak som po večnom lietaní na ubytovačku,kde boli z mojej žiadosti o to nervóznejší, vzhľadom na to, že sa presťahuvávali študenti, nakoniec dostala info, že by to momentálne vobec nemalo byť plus na jednu izbu sa dá ubytovať len jeden človek. Postupom času a pomocou bratovho známeho som to nejak vyriešila. Zamrzelo ma len, že mi cudzí ľudia pomohli viac ako vlasný brat, ktorý nepohol ani prstom.
Rodičia prišli v sobotu poobede, brat bol u priateľky a mal sa vrátiť až v nedeľu ráno. Jedna z prvých otázok bolo aký je sortiment IKEI. A tak po tom ako sme sa slávnostne zapísali na vrátnici a najedli sa, išli do IKEI. Tatino bol ako vymenený, uplne otvorený a hlavne štastný.
V nedeľu ráno sme mali skorý budíček a ja po noci strávenej na zemi som bola aj rada, že sa už vstáva. Prišiel brat s priateľkou naraňajkovali sa a šli s rodičmi na Břevnovský klášter. Po ňom nasledoval obed. Reštauráciu vyberal brat, pričom človek hneď mohol postrehnúť jeho neskúsenosť. Obsluha a interiér bol úžasný čo sa však nedalo povedať o výbere a chuti jedla plus zvolenému typu reštaurácii. Tatino nadšený nebol, no nič na sebe nedal znať, len zrazu začal opať mlčat.... Po poobedí strávenom v botanickej sme sa šli najesť do normálnej hospody, z čoho bol tatino nadšený. Cestou na Petřín sme sa ešte zastavili v Louvri a večer sme prišli všetci uťahaný.
Ráno sme sa chystali do Karolína na promócie. Všetko prebehlo vcelku rýchlo a tak sme mali dosť času dostať sa na Florenc pešo. Naši mali prehliadku aj s komentárom, načo mamča podrypla brata, že by sa mal odo mňa učiť.
Po tom ako nasadli do autobusu a odišli rozišli sme sa aj my s bratom. Každý šiel vlasným smerom tak ako sa začali rozchádzať aj naše životy.
Komentáre