Je to už nejaký ten týždeň čo som sama. Nejak mi začal tento stav vyhovovať. Možem robiť čo chcem, kedy chcem, s kým chcem. Nemusím nikomu vysvetľovať prečo som prišla domov o pár hodín neskor. A ani to kde som bola.
Žijem a je mi dobre...Až kým nezačne na mna doliehať samota, až kým každý druhý z mojich známych nenapíše, že má priateľa či priateľku. Nie nezávidím im. Len tá samota...
Oni majú zrazu svoj život a na nič iné okrem partnerov nemajú čas. Aj ja som to zažila. Bola som zaľúbená a bola iba s ním, s "pánom dokonalým". Zanedbávala som všetko a všetkých. Dávala som mu prednosť pred akciami, kamarátmi.
"Stratila" som pár mesiacov života a teraz sa ich pokúšam dohnať, no pomaly nemám s kým...
A tak budem opať "nútená" rozšíriť svoje okruhy známych, opať dopísať nejaké čísla do telefónneho zoznamu a do diára zapisovat nové mená.
Život ide ďalej, bez toho kým sme a čo chceme. Plavíme sa radšej po prúde rieky ako by sme mali vzopať všetky sily a urobiť čo i len pár záberov proti nemu.
Samota nám dovoľuje spoznať to čo je v nás. A ja som opať schopná riskovať a žiť....
Komentáre
presne
" Dnes milujem svoj Deň."
hej, tiez poznam ten pocit,
no mam aj takych, ktori si spomenu len po nejakom rozchode. smutne.
clovek si vsak po case tak zvykne na samotu, ze je znova tazke sa prisposobovat niekomu inemu....