Je ťažké zrazu nepísať ti....neotravovať ťa úplnymi maličkosťami len aby si mi venoval aspoň kus pozornosti...
Je ťažké zachovať si chladnú hlavu keď ťa vidím, radšej klopím zrak a idem si sadnúť k inému stolu, s bratom za zadkom mysliacim si, že si mi uplne ukradnutý, že moje kroky k inému stolu vedú kvoli inému...
Je ťažké vídať ťa skoro každý deň a predsa nepovedať ti ani slovo....hlavne po tých tvojich....ahoj, áno, ďakujem...
Je to už pár mesiacov a ja na teba nezabúdam, mením život a predsa to nestačí.
Ani po 4 mesiacoch som nedokázala domaľovať obrázok, ktorý sme spolu maľovali ako by som čakala, že prídeš. No ty nechodíš....
Zajtra ťa opať zahliadnem, sklopím zrak a začnem sa správať, že si mi uplne ľahostajný.
A možno ak ešte stále čítaš moj blog....možno....pochopíš prečo sa nepristavím a nepoviem ti to isté už po stý raz : "Ahoj a dobrú chuť"
Komentáre