Pred viac ako rokom som začala chodiť s niekým, kto v podstate nie je ani moj typ, s kým by som sa možno nikdy nedala do reči...
Sadol si ku mne v autobuse. Možno osud a možno iba blbá náhoda...Rozprávali sme sa a áno je to šibnuté ale po pár hodinách sme sa začali bozkávať...Začali sme spolu chodiť. Bol to typ, ktorý sa neustále hladel do zrkadla ako vypadá a musel posilovať aby vyzeral ako tí chlapi z kulturistických časopisov.
O pár mesiacov odišiel do anglicka. Rozišli sme sa a on mi neustále volal, písal ako mu chýbam ako ma stále chce.
Dnes sme sa stretli a ja som si kládla otázku ako je možné, že som s tým chalanom chodila?
Prečo? Lebo som nemohla mať niekoho iného, potrebovala som zakryť samotu a zároveň mať dovod prečo byť s dotyčným iba kamarátka, prečo sa do neho ešte viac nezaľúbiť. Podarilo sa...Zostali sme kamaráti, prežili sme veľa spoločných chvíľ.
Škoda, že význam mnohých vecí vidíme mnohokrát až po velmi dlhej dobe...
Komentáre
ma to zmysel?