Hovory s rodičmi sa odohrávajú vždy po dohode v sobotu....ani tento víkend nebol iný alebo? Zavolali v dohodnutý čas. Ocino, mamina. Ako vždy sme sa vystriedali pri slúchatku s bratom. Ocino sa pýtal brata či s nimi nechce ísť na výlet....do Francúzka.
Mňa nie....cítila som sa ako keby mi niekto vbodol do chrbta dýku ako by som už nebola súčasťou našej rodiny. Slzy sa mi tlačili do očí no plakať som nemohla....potrebovala som si prečistiť hlavu a tak som šla von....
Dnes poobede zvonil telefón. Po 4 zazvonení som sa zodvihla a s prekvapením som začula ocinov hlas v slúchatku....
"Ahoj, s tebou som ešte nehovoril o tom Francúzku, chceš ísť alebo nie?" začal.
"No mne o tom nik nič nepovedal" namietala som
Vysvetlil mi podrobnosti a ja som povedala "Áno" a i keď som v slúchatku počula ako ho moja odpoveď zamrzela, zahlásil, že sa pokúsi a poprípade nepojde nejaký žiak....
Je to možno posledná šanca ako byť s rodičmi a pokúsiť sa po tých všetkých nezhodách byť opať rodinou.....
Viem, že pár dní to nespraví ale mohol by to byť aspoň dobrý začiatok....
Komentáre