maat.blog.sk

Pred pár dňami som kráčala domov. Asi by na tom nebolo nič zvláštneho, nebyť to v týždni o 1:00 v noci. Áno viem, pre niekoho je to normálne.....pre mňa nie.

Svetlá veľkomesta prebíjali  svetlo oblohy,  ale i tak  ich bolo vidno....tie malé lesklé veci, ktoré si už dnes ľudia vačšinou nevšímajú. Premýšľala som o tom čo som chcela ako dieťa, čo som chcela ešte pred pár mesiacmi, rokmi. Premýšľala som o emaile jedného neznámeho o jeho otázke ohľadne básní....

A zrazu som zistila, že som zabudla báseň, jedinú báseň ktorú som sa neučila a pritom som ju vedela. Zabudla som jej slová, zabudla som......

Mám pocit, že tak ako som zabudla na slová tej básne, zabudla som aj na to čím som bola a chcela byť, zabudla som na podstatu svojej osoby.

Tých pár minút chodze som premýšľala kedy nastal ten zlom a ......aj na to som zabudla.