Sedela som pri počitači pre domňou položena zmrzlina, z ktorej som si pomaly odjedala....a nad ňou som sedela, s očami opuchnutými od plaču, s rozmazanou riasenkou a nechuťou žiť ďalší deň.
Plakala som kvoli niekomu, kto ani nebol v podstate moj typ, koho som nepoznala a kto by sa ku mne nehodil. Ako to viem? Lebo už som raz takého stretla, kde som od prvého stretnutia vedela, že on zohrá v mojom živote doležitú úlohu, že bude viac ako len niekto kto sa tu objavi na pár dní, či týždňov.
Vedela som, že pokial nestretnem niekoho ako je on, nebudem s tým človekom šťastná, ak od prvej chvíle nebudem vedieť, že je to niekto s kým by som vedela prežiť svoj život. Nie nebola to láska na prvý pohľad, jeho červenanie sa prezrádzalo niečo o tom aký je.
Prešiel rok a ja som mala taký istý pocit, i keď slabší, iba raz....Zostali sme kamaráti....
A tak plačem. Ani neviem prečo. Pre jedného z mnohých, čo sa v mojom živote ukážu na pár dní a opať zmiznú? Pre niekoho, kto za to nestojí?
Vstala som utrela si slzy, odličila sa a odložila zmrzlinu....plač sa však nedá častokrát tak rýchlo zastaviť, nestači povedať "Prestaň". Budete plakať, kým na tú premárnenú šancu nezabudnete....
Komentáre